Kto som?
Som súdna a policajná tlmočníčka pre jazyky slovenčina/nemčina v Rakúsku.
Prekladám komplikované právnické texty, tlmočím výsluchy, jednania s právnikmi, lekármi a úradníkmi a dokážem sa po nemecky dohovoriť aj v tých najkomplikovanejších situáciách.
Ale ešte v roku 2014, keď som sa presťahovala do Rakúska, to tak nebolo.
Ako môj príbeh začal?
Po presťahovaní do Rakúska, bolo treba zariadiť veľa vecí a to všetko po nemecky. S angličtinou som ďaleko nezašla. Predsa len úradná reč v Rakúsku je stále nemčina. Bolo treba nájsť bývanie, založiť účet v banke, vybaviť si zdravotné poistenie, ísť k lekárovi, dať auto do servisu, reklamovať pokazenú pračku, atď….
Na telefonáty na úrad, do banky alebo k lekárovi som sa vždy pripravovala pol dňa. Mala som trému, ako keby som išla na nejakú skúšku. Keď prišiel domov list z úradu. Nevedela som sa z toho vysomáriť. Bola som nútená zavolať na úrad, odkiaľ list prišiel. Ale úradníci hovorili veľmi rýchlo a používali výrazy, o ktorých sa mi ani nesnívalo.
Často som počula vetu: „Ich verstehe Sie nicht. Was brauchen Sie, denn?“ (Nerozumiem Vám. Čože to potrebujete?) A keď som nedokázala dostatočne rýchlo reagovať, stratili trpezlivosť, prepojili ma na iné oddelenie, alebo dokonca položili telefón a vôbec nič som nevybavila. Cítila som sa hrozne.
Skúšala som rôzne prekladače, občas pomohli aj kolegovia, alebo moja lektorka nemčiny, ale ani tá nemala vždy čas. A kto by chcel s kolegami riešiť, že dlží daňovému úradu niekoľko tisíc na daniach. Bola som z toho zúfalá a začala som dávať za pravdu rodine, ktorá mi hovorila, že som blázon, keď odchádzam žiť do zahraničia a neovládam dobre jazyk.
Kedy sa to zlomilo?
Zlom nastal, keď som si povedala a dosť! Už mám toho plné zuby, ale vracať sa nebudem! To by bola prehra. To nedopustím! Začala som intenzívne „makať“ na svojej nemčine. Mala som lektorku nemčiny a kamarátku, ktorá bola ochotná so mnou hovoriť po nemecky, trénovala som výslovnosť. Učila sa celé vety naspamäť. Čítala všetko po nemecky, čo mi prišlo pod ruku a odhodlane a často som telefonovala na úrady pre seba ale aj pre známych.
Postupom času som si uvedomila, že rozumiem a druhá strana rozumie mne. Prišla na to, ako úradníci fungujú, aké slová často používajú a ako s nimi treba komunikovať, aby som vybavila, čo potrebujem.
Priatelia, ktorým som úradné záležitosti vybavovala, boli spokojní a mňa hrial dobrý pocit pri srdci, že som to zvládla a teraz už vybavím všetko!
A takhle můj příběh končí 🙂
